Jeseň je predo dvermi. Už ju cítime v končekoch prstov, lebo tie podliehajú Merkúrovi – Hermovi, vládcovi znamenia, ktorým prechádza v týchto dňoch Slnko. Panna má zemský charakter, pragmatický, skromný, akoby utiahnutý, túžiac vyjadriť sa prostredníctvom služby, s ktorou sa úplne stotožní. Nuž po vláde kreatívneho sebestredného Slnka v Levovi ani nečudo. Príroda sa ešte len pripravuje na jesenné farebné hýrenie, ale na listoch stromov už badať jemné zmeny. Zeleni začína chýbať jasnosť a smaragdová jasavosť, nadobúda pastelový tlmený nádych, ktorý je zároveň posledným nádychom prírody pred prechodom do druhej, temnejšej polovice roka. Do venušanských Váh, času rovnodennosti, vstúpi Slnko v tomto roku 22. septembra, minútu po pol štvrtej poobede letného času. Dovtedy nám malebné iskrenie lístia môže plne nahradiť pestrofarebná škála typicky jesenných kvetov našich záhrad – astier.
V starovekom Grécku mladé ženy vychádzali o polnoci načúvať ševelivým hlasom týchto kvetov, aby z nich započuli meno svojho budúceho vyvoleného. Lebo len astry dokážu prijať a odovzdať posolstvo lásky hviezd nám pozemšťanom. Ich okvetie pripomínajúce lúče hviezd, sa ako anténa obracia k nebu, aby dekódovalo všetky farebné odtiene spektra do oku zrozumiteľnej reči. To, čo im chýba v oblasti vône, nahrádzajú naplno úžasným koloritom.
Z Grécka, kde boli astry venčiacou súčasťou oltárov bohov, vysádzané pri vchodoch do domov zbavovali ich obyvateľov ťažkostí a chránili pred katastrofou, kde si nimi ženy zdobili šaty, vplietali si ich do vlasov, sa dostali na Krym a cez horstvá Ázie až do Číny. Skýti si ich vážili ako kvety viazané k slnku, nie k hviezdam, a objavujú sa v ich symbolike v podobe solárnych diskov a slovanských kolovratov. Neskôr sa ešte objavili v Taliansku, potom v behu stáročí sme na ne tu v Európe pozabudli. V spánku zabudnutia zostali ako Šípková Ruženka do začiatku osemnásteho storočia, kedy ich symbolickým bozkom prebudil francúzsky botanik Antoine-Laurent de Jussieu, ktorý doviezol semienka „hviezd“ do kráľovskej záhrady v Trianone.
V Číne symbolizovala astra precíznosť, eleganciu, šarm, krásu a skromnosť. K jej výzoru sa viaž pekná legenda o dvoch taoistických mníchoch, ktorí sa vybrali k hviezdam. Tŕnistými cestami sa šplhali čoraz vyššie do hôr Altaja, kĺzali sa po jeho ľadovcoch, šaty si roztrhali na skaliskách a kriačinách. Keď na vrchole najvyššej hory vzhliadli k oblohe, zistili, že hviezdy sú rovnako vysoko, ako ich videli pred púťou. Smutno sa vracali spať, bez jedla a vody, ostatky šiat im skmásali tŕne. Vyčerpaní zostúpili do údolia, kadiaľ tiekol potok, brehy ktorého boli porastené prekrásnymi kvetmi. Vtedy zistili, že krása hviezd, za ktorými sa šplhali do nadoblačných výšin, je vlastne tu, na zemi. Vykopali niekoľko rastlín, odniesli ich do kláštora, kde ich začali vo veľkom pestovať. Dali im názov „hviezdy“.
autor textu Mgr. Miroslav Kostelník
