Pamätám sa na zhrozenie, ktoré som zažil pred nejakými štyrmi desiatkami rokov, keď som na radu lekára musel dcéru kŕmiť penicilínom, a ona tabletu nebola ochotná len tak prehltnúť s dúškom čajíku, ale pokojne a s pôžitkom ju začala hrýzť a po dávkach pregĺgať. To isté potom urobila s tabletkou bekomplaxu, a to mi už zimomriavky behali po chrbte, len som pomyslel na vôňu (pach, ktorý odpudzuje aj hmyz) a chuť medikamentu, aj keď bol obalený do sladkého lentilkového poťahu. Nuž, chute sa rôznia, a ako hovorili naši múdri predkovia – „de gustibus non est disputandum“..
Podobne je to s odérmi, vôňami, pachmi. Limbický systém nám ich pomôže rozdeliť na príjemné, ľúbezné, pričom sa nám pri ich vnímaní môžu „spustiť“ aj obrazy spomienok, spojených s týmito vôňami, ale i na také, ktoré neposkytnú slasť, prípadne nás upozorňujú, že sú nebezpečné a mali by sme pred nimi utekať na sto honov.
Jesenné „vône“ v prírode sú dostatočne rozporuplné, aby stáli za krátky exkurz. Opäť musím siahnuť do balíčka spomienkových obrazov, lebo na zemiakové brigády už dávno nechodím a so záhradou pri našom dome som sa musel rozlúčiť niekedy po roku 1975. Na jeseň sme pálili suché byle rastlín, ktoré sa už nikam nezmestili, nespotrebovali v domácnosti, a kompostovisko už bolo plné. V dyme, šíriacom sa z ohniska, sa objavili občas príjemné arómy, keď na oheň padli zbytky liečivých alebo iných bylín, občas pachy z čohosi iného, pred čím sa oplatilo uhnúť bokom. Ani zápach pálených suchých ostatkov po zemiakovej vňati (plameň pritom zohrial jesenným chladom skrehnuté ruky) nepatril medzi tie, ktoré by človek priam vyhľadával, ale prináležal k logike jesenných prác a upratovania pozemkov. Ostal v pamäti ako stopa na gramofónovej platni. Možno záznam už nie je taký čistý, akým býval pred rokmi, občas zapraská, obraz zašumí ako v starom rozladenom televízore, ale ostáva; občas sa niektorá pamäťová stopa prehrá, keď človek vyjde do záhradkových osád, kde mešťania robotujú na svojich minipozemčekoch, alebo keď prechádza vidiekom. Stáva sa mi, že sa v takých chvíľach s úľubou zastavím, lebo i čas vo mne zastane a vynárajú sa spomienky. Niekedy celkom konkrétne, inokedy zastreté jesennou hmlou rokov. Vtedy som rád, že zostali, že je na čo krásne spomínať. A to si vôbec neidealizujem čas, s ktorým sú späté. Len sucho konštatujem, že lepšie už asi bolo.
Príroda nám v jeseni ponúka úžasné divadlo. V prírode síce chýbajú kvety, ktoré by človek poovoniaval, ale les rozváňa i naďalej. Svojrázne, jesennými hmlami, spadanými listami. Pokiaľ kráčam po chodníku s navŕšeným lístím, mám rád miesta, kde ho je viac a pestrofarebný koberec pod nohami krásne šuští. Vtedy to pestrofarebné čudo poskytuje iné čuchové zážitky, než keď boli listy ešte na stromoch. V šuštivých hromadách došlo k úžasným alchymistickým zmenám fermentácie. A stačí niekoľko výdatných dažďov, aby sa premena zintenzívnila, a to, čo ešte pred pár dňami príjemne voňalo, začína zapáchať rozkladom, občas hnilobnými puchmi, ktoré málokedy potešia mestskou civilizáciou zjemnený noštek. Veľký Alchymista však len pokračuje v započatom diele, aby z toho, čoho sa letnou páľavou unavená príroda zbavila, vytvoril nový elixír, „kameň mudrcov“, prebúdzajúci nový život. Večný život.
Rozložené listy tvoria vrstvu, ktorá ochraňuje jemné korienky a semienka rastliniek pred mrazmi zimy. Chemické premeny, spomalené chladom, vyrábajú z „odpadu“ životodarnú zmes pre opätovný rast prírody po zime, aby večné cykly mohli úspešne pokračovať. V zapáchajúcom rozklade „smrti“ je tak zakódovaný život. Až keď toto pochopíme, keď prijmeme konečnosť ako súčasť cyklicity, začneme skutočne žiť. Kto sa však koncov bojí, bojí sa i života.
autor textu Mgr. Miroslav Kostelník
