Déjà vécu

Od malička som chodieval s rodičmi do prírody, otec funkcionárčil v jednej telovýchovnej jednote v turistickom odbore, neskôr i vo vodnej turistike. Turistické zrazy, rôzne orientačné behy a lyžovanie (najskôr s „papučkovým“ viazaním, ktoré na neskorších drevených lyžiach bez hrán hrdo nahradil „kandahár“) boli bežnou súčasťou môjho detského a mládeneckého obdobia života.

Počas túr ma fascinovali skládky dreva (vtedy sa ale lesy neničili tak „do tla“, ako dnes a s významom slova holorub som sa zoznámil až oveľa neskorších „moderných“ časoch). Vôňa, ktorá sa z rozhádzaného či naukladaného dreva šírila, ma opájala. Niekedy nakyslastá, horkastá či sladkavá vôňa listnáčov, ale najmä živičná aróma ihličnanov. Bol som šťastný, keď sme mali na takých miestach prestávku, posadali si na odrezané pne, vytiahli z chlebníkov pripravené dobroty a najedli sa. Hlboké nádychy prečistili pľúca, dostával som sa do stavu pokoja, pohody, ba aj unavené nohy prestali bolieť. Tak je tomu dodnes, a to už od oných dôb uplynuli desiatky rokov. Iste mi tieto myšlienky prišli na um v predsviatočných súvislostiach.

Mám rád atmosféru trhovísk. Možno aj preto, že som v detstve neďaleko jedného býval, že na ňom moja babka predávala kvety a priesady a že som jej ich občas pomohol previezť na starom rozheganom vozíčku k jej stolu. Možno i preto, že sme pri dome mali záhradku, kde okrem kvetín dorastala a zrela rôzna zelenina, že na jeseň na stromoch dozrievali jablká a fantastické hrušky a ringloty a …

Na jar si chodím od trhovníkov okrem iného nakupovať predpestované voňavé liečivky, v lete sa nechávam fascinovať farebnosťou ponúkaných produktov, jeseň provokuje množstvom opojných vôní dozretého ovocia. Zimné trhovisko rozvoniava údenou klobáskou a slaninou, sušenými zaúdenými slivkami, sviečkami z včelieho vosku a viacerí predavači ponúkajú vynikajúcu domácu jušku z kvasenej kapusty.

Pred minuloročnými sviatkami som zistil, že čosi zo spomínaných produktov budem potrebovať (samozrejme okrem mäsových výrobkov, nakoľko som vegetarián), nuž som neodolal. A chcem sa so svojimi spomienkami podeliť.

Na pultoch boli porozkladané ozdoby na vianočný stôl, fľaše s medom – od toho najtmavšieho, lesného, až po svetlučký agátový, viaceré žienky ponúkali vianočné oplátky. Prechádzal som uličkou pomedzi rozostavené vianočné stromčeky a vetvy z borovíc, jedličiek, strieborného smreku. Mám rád živicovú vôňu čerstvo odrezaných ihličín, ale to, čo som v určitom momente pocítil, bolo čímsi zvláštne. Zastal som, urobil niekoľko krokov späť, poriadne sa párkrát nadýchol. Zalial ma pocit nesmierneho šťastia a pokoja. Vedel som, že tadiaľ musím prejsť ešte raz, keď sa budem vracať s nákupom. A tešil som sa na tú chvíľu. Batoh som naplnil nakúpeným tovarom a vracajúc sa k stromčekom som premýšľal, čo mi to nasadilo na tvár úsmev a do srdca slávnostnú atmosféru. Ešte zopár metrov a omámený som zastal medzi ihličím. Premkol ma silný pocit déjà vu či déjà vécu. Zavrel som oči, aby sa mi do zmyslov nevtierali priame vizuálne zážitky. V hlave sa mi rozbehol film spomienok: vianočný strom siaha až po strop izby nášho starého bytu a v teple rozohriatej kachľovej pece sa z neho šíri zázračná aróma živice, pomiešaná s vôňou kapustnice, medu s cesnakom, varenej čokolády, vyprážanej ryby a všetkých tých dobrôt, ktoré sú spojené so sviatkom očakávania narodenia nového božstva, a, samozrejme, detskej zvedavosti, čo za prekvapenia objavím pod stromčekom. Kým som, stojac so zavretými očami medzi vianočnou zeleňou, prežíval túto čarovnú spomienku, možno uplynulo len niekoľko sekúnd, možno pár minút. Ale na tvár sa mi opäť nasťahoval úsmev. Nie taký od ucha k uchu, lež vnútorný, hladkajúci moju detskú dušu. Do aróm Vianoc sa mi primiešala nezabudnuteľná vôňa rodičov, i zvláštny odor starej modlitebnej knihy v maminých rukách.

Vrátil som sa späť do reality, ktorá už nebola takou všednou, lebo sa naplnila krásnym očistným zážitkom.

***

Čuch je jedným z našich najstarších zmyslov, aj keď zatiaľ najmenej prebádaným. Jeho centrum sa nachádza v limbickom systéme v blízkom susedstve centra emócií a spomienok dlhodobej pamäte. Toto spojenie je veľmi mocné a tak sa môžu stretnutia s vôňami stať zdrojom veľmi príjemných, no niekedy obťažujúcich a znechucujúcich vnútorných pocitov. Čuch nám pomáha prežiť – prvou pozitívnou skúsenosťou je vôňa maminho prsníka naplneného životodarným pokrmom. Dobré jedlo nás priláka k stolu už spoza dvier, pokazené, páchnuce nás odrádza.

Vnímavosť pre chute a vône je v dnešnom svete značne ochudobnená u veľkej časti populácie. Na jednej strane ich obmedzujú a poškodzujú agresívne chemické doplnky, pridávané do jedál kvôli zvyšovaniu ich lákavosti, na druhej strane je životné prostredie preplnené útočnými cudzorodými chemikáliami, ktoré sa v ostatných desaťročiach dostávajú do ovzdušia a postupne „upchávajú“ naše receptory. Napríklad úspešnosť pretrvávania mnohých mladých partnerstiev je založená na prefíkane rafinovanej kombinácií zložiek v parfumoch, obľúbených kozmetických prípravkoch. Môže sa stať, že keď sa tieto minú, čarovné fľaštičky a tuby sa vyprázdnia, dôjde k frustrácii z prirodzeného „zápachu“ partnera a k neochote kráčať s ním ďalším životom. Zamilovanosť do voňavky niekedy nedokáže prevládnuť alchýmiu človečiny.

***

S radosťou v srdci očakávam aj tohoročné Vianoce pre ich ničím nenahraditeľnú atmosféru. Na vône a chute jedál, borovicovú vetvu s ozdobami zo slamy, šišiek, dreva pod stropom izby. Aj z podarúnkov, ktorými budem môcť potešiť svojich blízkych, i z tých, ktorými zase rozradostnia oni mňa. Borovicová živica vianočnej vetvy bude rozvoniavať pár dní, a keď sa vytratí, nakvapkám si do difuzéra zopár kvapiek voňavého oleja, a je jedno, či to bude z jedle bielej, sibírskej alebo douglasky, borievky, cédra, …, aby som sa mohol v spomienkach vrátiť do chvíľ, ktoré patria v mojom živote isto medzi tie najkrajšie.

autor textu Mgr. Miroslav Kostelník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *