Babie leto máme už za sebou a na scénu prichádzajú kratšie dni so sychravým počasím a dlhými večermi. V takéto dni akosi v každom z nás vyvstáva potreba po spomalení sa a vo vnútri sa rozhostí túžba po pokoji, po istote a tepla domova. A akosi sa nám aj žiada zakúpiť si domov rôzne sviečky, vonné tyčinky či éterické oleje do difuzérov alebo vonných lámp, ktoré by túto našu potrebu aj uspokojili. Aj keď energia a sila kadidla a vonných látok je známa už niekoľko tisícročí, v posledných rokoch stále viac ľudí nachádza v nich záľubu a stali sa prirodzenou súčasťou ich každodenného života.
Prijmite, prosím, moje pozvanie na krátky výlet do histórie kadidla a vonných esencií. Vonné látky väčšinou pochádzajú z Afriky a Ďalekého východu. V týchto oblastiach sa kadidlo nepoužíva len tak, pripisujú sa mu blahodarné, liečivé účinky ako pre telo tak aj pre ducha. V našej západnej kultúre sa kadidlo spočiatku používalo takmer výhradne pri kresťanských a pohanských rituáloch.
Používanie kadidla je veľmi starého dáta – o jeho pálení sa dočítame v egyptskej a tibetskej Knihe mŕtvych, v Biblii či v posvätnom spise Mayov – Kičeov Popol Vuh. V Egypte sa používali parfumy a kadidlá k balzamovaniu mŕtvych a pri magických úkonoch. Veľkej vážnosti sa tešilo najmä olibanum, kadidlo zo stromu Boswellia Carterii – bolo najdôležitejšou súčasťou rôznych vykurovacích rituálov. Kráľovná Hatšepsovet ( približne roku 1475 pred Kristom) veľmi intenzívne obchodovala s bájoslovnou krajinou Punt, odkiaľ sa kadidlo dovážalo (predpokladá sa, že je to v oblasti dnešného Somálska). Vyobrazenie expedície do tejto zeme zdobí jednu zo stien chrámu v Dejr el-Bahrí neďaleko Luxoru. Egypťania konali trikrát denne dymovú obeť k pocte boha Ra. Ráno, pri východe Slnka, sa pálilo olibanum alebo iný druh živice. Na obed, kedy bolo Slnko najvyššie, pálili myrhu. Večer, pri západe Slnka, sa pálilo preslávené kyphi – zmes pozostávajúca zo šestnásť ingrediencií ( starí Egypťania považovali číslo 16 za posvätné). Kadidlo sa v Egypte používalo taktiež pri rôznych tajných ceremóniách, rituálnych spevoch a pri deklamovaní svätých textov.
Rovnako ako v Egypte používanie kadidla hralo významnú úlohu pri pohrebných rituáloch aj v Mezopotámii. V náboženských a magických ceremoniáloch sa používali céder, puškvorec, myrta a rôzne druhy aromatických drevín. V Starom zákone zmienky o pálení kadidla nájdeme na mnohých miestach. Starí Hebrejci sa s používaním kadidla zoznámili v Babylónii a Egypte. Ich prvé receptúry údajne boli inšpirované egyptským kyphi. Židia ju pálili na oltári v chráme ráno a večer. Kadidlo sa používalo aj pri krvavých obetiach a pri prvej úrode ovocia. Veľké množstvo kadidla venovala kráľovi Šalamúnovi kráľovna zo Sáby, z krajiny, ktorá sa pravdepodobne nachádzala na juhozápade Arabského polostrova.
V staroveku prekvitali obchody s kadidlom a voňavkami. Hebrejské karavány privážali olibanum od Červeného mora z Galeadu (Zajordánska), galban a ambru zo Sýrie a benzoe a labdanum z Cistu do Egypta, kde drahocenné kadidlo predávali. Egypťania mali najväčší záujem o olibanum a myrhu, ktoré kupovali vo veľkom množstve.
Starí Gréci kadidlo a rôzne voňavky používali ako médium sprostredkujúce komunikáciu s bohmi. Kadidlo až do 8. storočia pred Kristom nepoznali, no dymové obete áno a používali pri tom cédrové drevo, citróny a ruže. Používanie kadidla priniesli do Grécka pravdepodobne Féničania. Tento národ obchodníkov sa nepochybne v kadidlách a zápalných obetiach vyznal – na Cypre boli ponúkané bohyni lásky Afrodite ( Cypranke). Gréci experimentovali s anýzom, ľaliami, majoránkou, šalviou a ružami. Olibanum pochádzalo z Arábie a pálilo sa prevažne pri krvavých obetiach, ale taktiež pri vyháňaní zlých duchov a démonov. Inak sa obetovalo bohovi Diovi, Demeterovi, Hermovi a iným bohom, ale zasväcovalo sa aj pečivo, ovocie, med a múka. Ak si chceli Gréci priaznivo nakloniť domácich bôžikov, spaľovali hlavne cédrové drevo, myrtu a olibanum. Kadidlo, obvykle veľmi drahé, bolo považované za drahocenný dar.
Histórii vonných esencií a kadidla sa ešte trochu povenujeme v ďalšom článku.
autorka textu Ing. Mária Verbeníková
