Kto by si pomyslel, že čas letí tak rýchlo. Ba plynie nekontrolovane, neovládateľne. To aspoň tvrdí latinské slovné spojenie „hora ruit“. Čas sa rúti! Uvedomil som si to, keď som začal písať o jarných kvietkoch, o prírode, o pučaní, kvitnutí, o jarných vôňach.
Pred trinástimi rokmi, skoro na jar, sme navštívili spolu s priateľkou Londýn. A nebola to len tak ledajaká turistická návšteva. Išli sme k dcére Lucke, ktorá žije v zahraničí už pomerne dlhý čas, osláviť druhé narodeniny dcérinej dcéry, mojej vnučky. Príznačnosť jej krstného mena/mien – Narcis Aria – som si plne uvedomil až keď som vkročil do ulíc tohto kozmopolitného mesta. V tom čase z neho ešte dýchal typický britský konzervativizmus, akurát bizarný „stred“ mesta, reprezentovaný križovatkou Piccadilly Circus, hýril pestrofarebnosťou odedze celého sveta. No mestská časť Richmond, kde vtedy dcéra bývala, so svojimi „greenmi“, Kráľovským observatóriom, kadiaľ prechádzal nultý poludník, kým ho preložili do Greenwichu, obrovská plocha botanickej záhrady Kew Garden, to všetko dýchalo usporiadaným pokojom. Čo ma prekvapilo, bola pestrosť farieb vstupných domových dverí. Takisto trávnaté plochy, kam oko dohliadlo, hýrili bielou, fialovou, ale hlavne žltou farbou. Aj keď bol ešte len začiatok marca, všade kvitli šafrany, no hlavne biele a žltučké narcisy všetkých odtieňov tejto slniečkovej farby. Až vtedy som pochopil, prečo bola vnučka obdarená takým pekným, aj keď u nás takmer nepoužívaným menom. Možno je to jeho etymologickým významom. (Ηάρκισσος, gr. – narkissos – narcis, môže byť v ľudovej etymológii spojené so slovami ναρκάω, gr. (narkao) – tuhnúť, meravieť, tŕpnuť, stávať sa necitlivým, kľavieť, krepenieť; νάρκη, gr. (narke) – tŕpnutie, stuhnutie, kŕč.) Naši predkovia boli, aspoň tí vzdelanejší, znalí aj latinčiny a gréčtiny, takže ich nelákalo dávať dieťaťu meno s takouto významovou charakteristikou. Alebo s takýmto mytologickým a symbolickým odkazom …
Na pomoc si opäť zavoláme Ovídia a otvoríme knihu s názvom Metamorfózy. Na začiatku príbehu nachádzame Teiresia, slepého veštca, ku ktorému sa na pokec vybrala nymfa Liriopa, ktorá bola pred časom podľahla Kefisovi. Porodila krásneho syna, dala mu meno Narkissos, a od veštca chcela vedieť, či sa jej syn dožije vysokého veku. Odpoveď ju prekvapila, ba jej ani neporozumela: „Ak seba nebude poznať.“
Ako rástol, krásnel, zamilovalo sa doň nejedno dievča, zaľúbil nejeden chlapec. No stretli sa len s jeho pohrdlivým nezáujmom. Dokonca ho jeden z odvrhnutých amantov stihol ešte predtým, než sa nešťastný zmárnil pod Narkissovým oknom, prekliať slovami – „Nech teda ľúbi iba sám seba, nech nikdy neskúsi vzájomnú lásku!“. Zostával teda osihotený, vo svojej samote sa túlaval po lesoch, kde ho raz pristihla „štebotavá nymfa“, ako spomína Ovídius. Podľa gréckej mytológie by sme ju na základe jej pôvodu a charakteru mohli zaradiť medzi oreády – horské nymfy. A skôr než ju nazvať štebotkou s krásnym hlasom (aj keď oboje bolo pravdou) by sme o nej mohli povedať, že je občas zbytočne urozprávanou kočkou, počúvajúcou najradšej samu seba. Jednoducho romantička dobrých úmyslov a veľkého srdca. Echo, lebo tak sa volala, raz potrestala Hera za klamstvo tak, aby nevedela sama začať žiadnu vetu, len opakovala posledné slová, ktoré predtým započula. Prestali ju chápať aj jej najbližší, nuž sa stiahla do ústrania.
(Ηχω, gr. (Echo) – ozvena, ohlas, neustály zvuk, stály nárek, hlas; ηχετης, gr. (echetes) – zvučiaci, jasne znejúci, ostrý, prenikavý, čvirikajúci, cvrlikajúci; ηχεω, gr. (echeo) – zvučať, zunieť, znieť, ozývať sa, rozliehať sa, zaznievať, dunieť, hučať, burácať; ηχος, gr. (echos) – zvuk, hlas, zvučanie, znenie, tónina, nápev, oznam, správa)
Vráťme sa však späť „in medias res“ do deja príbehu. Narcis (takto ho budeme i naďalej volať) sa počas jednej z poľovačiek ocitol sám pri studenom potôčiku. Zobliekol sa a skočil do vody. Práve v tejto chvíli sa prichytila na tom mieste i Echo. Treba poznamenať, že tak ako chlapec, ani ona nezažila dovtedy žiaden dotyk lásky. Samozrejme sa ale doň v okamihu zaľúbila, tak ako mnohé pred ňou. Ostala úplne bez seba, keď sa chlapec vynoril z vody, rozložil na machu šaty, zbrane a natiahol sa, že si odpočinie, prípadne i zdriemne. No vyrušil ho šuchot. Zodvihol sa a spýtal: „Je niekto blízko?“ „…blízko“ zopakovala ozvenou Echo. „Poď sem!“, ozve sa mladík. „Poď sem“, sekunduje nymfa. Po chvíľke takejto slovnej prekáračky vystúpi nymfa z krovia a natiahne k nemu paže, no „mladík sa do behu pustí a kričí: „Daj preč tie ruky! Ja väčšmi po smrti ako po tvojom náručí túžim!“ Echo ozvenou odpovie iba: „Po tvojom náručí túžim!“ Zhrdnutá schová sa v lese…“ Neopätovanou láskou sa nakoniec umorí. Premení sa na kameň. „Odvtedy“ – ako spomína Ovídius – „skrýva sa v horách a nikde ju na skalách nezrieť, každý ju môže len počuť. Jedine zvuky z nej žijú.“
A ako sa „vydarí“ veštba Teiresia a kliatba, ktorú bol kedysi vyslovil nešťastne zamilovaný mladík? Narcis sa vráti na miesto, kde zanechal svoju výstroj a výzbroj. Nájde tam i žriedlo s tichou hladinou a zažiada sa mu napiť priezračnej vody. „Zatúži uhasiť smäd, no smäd sa ozýva znova. Ako tak pije, tvár v zrkadle vody ho očarí krásou: Šuhaj sa zaľúbi v prelud a za bytosť pokladá vodu. Na seba s úžasom hľadí a jednostaj upiera pohľad na jedno miesto sťa z parského mramoru tesaná socha.“ Zaľúbi sa do pohľadu, ktorý sa mu skýta – díva sa, a obdivuje ako sa krásne díva. Súc zahľadený do seba chce pobozkať krásnu tvár, no jej obraz sa sčerí a stratí. Chce objať prelud, no ten vždy mizne pred jeho očami.
„… nevie zrak nasýtiť vidinou krásy, vlastnými očami rúti sa do skazy.“ Napriami paže k lesu, tak ako ich predtým vystierala Echo k nemu, a zvolá: „Povedzte, hory, trýznila niekoho krutejšia láska? … Pred sebou vidím svoj idol, a hoci naň s úľubou hľadím, neviem preniknúť k nemu, som akoby v bludisku lásky. Aby bol väčší môj bôľ – nás nedelia šíravy mora, … trošička vody nám bráni!…“ „… Bolesť mi odníma sily, už nezbúda priveľa času do konca života môjho, na prahu mladosti zhyniem. Smrť, tá mi nepadne ťažko, ak smrťou pominie bolesť. Lenže som želal dlhšie žiť tomu, koho som ľúbil. Teraz tu dvaja jediným výdychom umrieme razom.“
Bije sa žiaľom do belostných pŕs, kým ich nezaleje ružová červeň. Chradne, život z neho uniká, „… stráca sa sila i všetko, čo sa prv páčilo oku, napokon pominie telo, po ktorom túžila Echo. … Do vody uprel vtom pohľad a vykríkol posledné slová: Ty moja nešťastná láska! A toľko slov odrazí miesto. A keď zvolal zbohom, aj Echo zvolala zbohom.“ Chcú sa s ním rozlúčiť aj Najady a Dryady, namiesto tela však nájdu len kvietok „… skvúci sa šafranom v strede a bielymi lístkami vôkol.“
Preto je narcis predstaviteľom kvetov smútku, takže sa objavuje na cintorínoch. V niektorých kultúrach je to ale kvetina úcty a rytierstva, tiež znovuzrodenia či neopätovanej lásky. Kvet narcisu akoby stál v permanentnom predklone, takže ho niekto volá služobník kvetov, no a pre obsah mýtu predstavuje aj sebectvo, márnosť a chlad. Nuž, nech si každý čitateľ vyberie význam, ktorý mu najviac vyhovuje.
