Hranice medzi svetom ľudí a bohov boli vo väčšine starovekých náboženstiev priestupné. Bohovia sa stretávali s ľuďmi, ľudia navštevovali bohov, niektoré ich styky boli dokonca veľmi intímne (viď napríklad Afroditine avantúry, ale aj mnohé iné). Nepríjemným faktom však bolo, že ľudia z rôznych príčin na tieto „spolky“ často doplácali, aj životom. Ono, ak sa nepripravený jedinec stretne s archetypálnymi mocnosťami nevedomia, môže rátať s nepríjemnými dôsledkami. A ak hovoríme o nepripravenosti, nie je to ojedinelý stav, hlavne v súčasnosti, kedy je človek oddelený od duchovného prežívania, kedy sa často vzťah k „božskému“ zamieňa sa vzťah k učeniu o bohu. Takže stretnutie profánneho s posvätným je pre takto zdeformovaný pohľad na svet zdrojom napätí, ústiacich v psychózach rôznej úrovne. V podobnom duchu zaznieva mýtický príbeh, ktorý chcem spomenúť, lebo jeho dôsledky sú vskutku fatálne, aj keď sú v istých aspektoch späté aj s estetikou a kultúrou.
Ovidius vo svojich Premenách (Metamorphoses) ho uvádza slovami: „… Taktiež i teba, Amyklov synu, by býval vzal k sebe Apolón Foibos, však osud mu k tomu už nepoprial času. No predsa, pokiaľ to ide, si k nesmrteľnosti dospel: Koľkokrát ľadová zima zas ustúpi teplučkej jari, toľkokrát zo zeme vstávaš a v zelenom trávniku kvitneš. …“
Apolón – boh stotožnený so Slnkom, mal síce bohatý partnerský život, no dá sa povedať, že dosť nevydarený. Ani jeho príchod na svet nebol bez komplikácií, takže spodobňuje archetyp síce úspešného človeka, ktorého prežívanie sveta je ale spojené s mnohými strasťami a životnými ranami. Jedným z výrazných zranení je aj strata dobrého a veľmi blízkeho priateľa. Kvôli nemu často opúšťal Delfy a chodil za ním do Sparty, kde vládol Amykles. Kráľov krásny syn Hyakinthos (Ὑάκινθος) bol objektom túžob Foiba (Žiarivého). No po krásnom chlapcovi túžil aj boh západného vetra Zefyros, aj keď jeho záujem zostal bez povšimnutia. Ďalším, čo dával chlapcovi najavo svoju lásku, bol trácky básnik Thamaris, ktorému sa ako prvému pripisuje pederastia (παιδεραστια gr. paiderastria – /phlavná/ láska k chlapcom). Pre božského Apolóna však nebol žiadnou konkurenciou.
Počas jednej z návštev sa dohodli boh Slnka s mládencom, že budú, ako spomína Ovídius, súťažiť v hode diskom: „… obaja si šaty odložia a olejom namažú telá, aby sa do pretekov potom pustili s širokým diskom. Foibos disk rozkýval prvý a mrštil ho do takej výšky, až prerazil mraky, čo hodu stavali sa v cestu. Ale až po dlhšej chvíli disk spadol spiatky zas na zem. Ukázal boh nielen silu , tiež svoju zručnosť. Hyakinthos bez rozmýšľania disk zdvihnúť beží, zlákaný pretekov vášňou, no kotúč od zeme odrazený, seká ho priam do tváre. Nešťastný chlapče!“
Niektorí autori mýtov však smrť mládenca dávajú za vinu žiarliacemu Zefyrovi, ktorý odklonil let disku tak, aby zasiahol toho, čo ohrdol jeho láskou. Došlo teda k vážnemu konfliktu archetypov.
No, nech je pravda na ktorejkoľvek strane, Hyakinthos umiera a Apolón necháva z kvapiek jeho krvi vyrásť voňavé kvety, hyacinty. Ako hovorí Ovídius: „… ajhľa, vyteká krv, čo aj trávu sfarbila dočervena, krvou prestáva byť a na kvet sa nachový mení, ktorý má podobný výzor, čo nežná ľalia máva, iba čo táto je bielej a onen červenej farby, …“ Poznáme ich však i krvavočervené, biele, modré, fialové (ύάκινθος, gr. hyakinthos – tmavofialový), žlté, … Vedci objavili v nedávnej dobe jeho nevídané uzdravujúce účinky, zachraňujúce ľudský zrak (proti retinopatii). Niektoré z kvapiek krvi stuhli na mocný magický drahokam s mnohými liečivými účinkami, ten býva takisto krvavočervený, ale sú i nálezy modrých a iných hyacintov, ba pri žíhaní menia farbu a môžu dosiahnuť i odtiene žlté, alebo zostanú dokonca číre ako diamanty, za ktoré sa občas zamieňajú. Sú najvhodnejšími pre zrodencov v Kozorožcovi, Strelcovi a Vodnárovi.
Na dôvažok treba poznamenať, že Hyakintha si obyvatelia Sparty považovali natoľko, že po ňom (na návrh Apolóna) pomenovali slávnosti „hyakinthie“ a na ostrovoch Kréta, Rhodos, Kos, Théra a v Sparte bol po ňom pomenovaný neskorý letný mesiac.